To bolo rečí a politických drístov, keď sa dňa 24.11. 2015 schválila Novela zákona 725/2004 Z.z. Veľkohubé reči dávali na známosť, že stočeným km bude koniec, lebo podvodníkom hrozia vysoké pokuty, ba dokonca aj basa. Ako to už ale v našom politicky korektnom banánistane býva, opäť sa jednalo iba o poriadne vyleštený predvolebný prd. Situácia so stáčaním km sa totiž ani dva roky po schválení novely výrazne nezlepšila, načo ako zvyčajne doplácajú najmä obyčajní ľudia. Novela má v praxi viacero nedostatkov, ešte viac ale sklame skutočnosť, že polená pod nohy spravodlivosti dávajú aj také inštitúcie, od ktorých by bežný motorista čakal presný opak. A práve o jednom takom nedostatku bude tento článok. Udalosť sa síce stala pred viac ako rokom, problém je však stále aktuálny a v plnej kráse odhaľuje bezzubosť zákona a prapodivné chovanie nemenovaného importéra resp. jeho rádoby zamestnanca.
Jedného upršaného jesenného dňa som mal telefonát, kde mi pán oznámil, že kúpili auto z bazáru a majú vážne podozrenie na upravené resp. stočené km. Ďalej sa pán opýtal, či to viem s určitosťou zistiť, ak áno, či im viem následne spraviť posudok, aby si mohli uplatniť reklamáciu. Odpovedal som, že možno áno a možno nie, veľa totiž závisí od konkrétneho vozidla, samotnej úpravy-stočenia km a dostupných informácii o vozidle. Vypýtal som si teda údaje o dotyčnom vozidle s dovetkom, že sa ozvem.
V tomto prípade bola situácia pomerne jednoduchá, lebo km boli stáčané ako sa povie na blba. Dotyčný stáčač si totiž neoveril (alebo dlabal na to), že o vozidle existujú podrobné servisné záznamy s najazdeným počtom km. Stav km som si overil v najbližšom značkovom servise a posledný servisný záznam jasne dokazoval oveľa vyšší počet najazdených km, ako bol deklarovaný pri predaji vozidla, resp. aký ukazoval tachometer vozidla. Aby to bolo ako sa povie orazené na papieri, rozhodol som sa oficiálne požiadať o výpis servisných úkonov importéra vozidiel Das Auto pre slovenský trh. Celú záležitosť som si chcel ešte upresniť telefonicky, s cieľom, komu je najlepšie túto požiadavku adresovať. Telefón mi zdvihol mimoriadne neochotný pán F.K., ktorý evidentne chodí(l) do práce za trest. Na môj prvý telefonát reagoval rôznymi stupidnými pripomienkami s nulovým náznakom aspoň minimálne vyhovieť. Nedalo mi to a zaslal som teda oficiálny mail. V priebehu chvíle mi na mail prišla odpoveď úplnou náhodou od toho istého súdruha, že informácie o stave kilometrov a histórii servisných prác na predmetné vozidlo zverejnia na požiadanie orgánom činným v trestnom konaní (pracoviská PZ SR, súdní znalci s uvedením dôvodu potreby výpisu histórie opráv a na základe písomnej, listovej požiadavky).
Zanadával som si, že byrokracia ako vyšitá, ale ok, napísal som oficiálnu žiadosť, s uvedením môjho mena, adresy, evidenčného čísla znalca a proste všetkého čo preukazovalo kto a čo som. Prešlo pár dní a mal som telefonát. Volal mi zase súdruh, že tieto informácie mi nedajú, lebo že moja žiadosť neobsahuje pečiatku. V tej chvíli som si myslel, že sa mi sníva, ale zachoval som kľud. Vysvetlil som súdruhovi, že vyhláška 490/2004 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a konkrétne § 18 hovoria jasne, kde môžem použiť pečiatku a že na žiadosť ju proste použiť nemôžem, lebo riskujem postih od ministerstva spravodlivosti. Súdruh na moje pripomienky nedbal, mlel si stále svoje až zabil perlu, že takú žiadosť by mohol napísať hoc kto. Nato som zareagoval, že moja totožnosť sa dá predsa ľahko overiť a že existuje aj niečo také ako poslať doporučený list do vlastných rúk na moju adresu, ktorá je uvedená na min. spravodlivosti v zozname znalcov. Ani tento pádny argument ho nepresvedčil a znova pustil perlu, že šak v tej žiadosti ste ani adresu neuviedli. To už som sa dostával do vývrtky, ale stále ešte relatívne v kľude som mu zopakoval, pre boha, veď je uvedená na vrchu žiadosti. Týmto došli súdruhovi všetky argumenty, nastalo chvíľu ticho a následne sucho skonštatoval, aj tak Vám to nedám. V tomto momente som pochopil, že mám čo do činenia s raritným ujom a hovor som ukončil.
Nejaký neochotný blb ma samozrejme neodradil a riešil som vec priamo cez centrálu Das Auta. Čuduj sa svete, nepochodil som ani tam. Reakcia síce prišla rýchlo, obsahom listu však bolo niečo v tom zmysle, že je to vec SK importéra a všetko sa riadi platnou legislatívou. Čágo bélo.
Čo nato povedať. Organizácia, ktorá oficiálne dováža, zastupuje a rieši rôzne záležitosti ohľadom predmetnej značky má v paži. Organizácia, ktorá posiela tisícky listov plných servilných a ospravedlňujúcich kecov za odrby v emisách a nemá záujem triviálne pomôcť resp. oraziť nejaký papier? Nevadí jej, že takouto (ne)činnosťou chráni podvodníkov a nepriamo im napomáha v páchaní trestnej činnosti? Zrejme nato majú nejakú EÚ smernicu a ja obyčajný sedlák som to nepochopil.
Záver
Chvíľu som bol z celej situácie znechutený. Výsledkom môjho snaženia bola totiž jedna sklamaná a okradnutá mladá rodina, vyrehotaný bazárnik a jeden zakomplexovaný chmulo na importe, ktorý zaiste dodnes žiari spokojnosťou ako mi nakopal prdel. Samozrejme, dalo sa to riešiť aj inak, konexiami, cez známych a podobne, ale načo? Od ústavných činiteľov neustále počúvam sladké reči o transparentnosti, otvorenosti, prístupe k informáciám, boji proti podvodom a taktiež máme super zákon, ktorý má predsa účinne chrániť motoristov pred podvodníkmi. Moju naivitu posilňovala aj stále živá spomienka, ako sa politickí gašpari predháňali, kto bol prvý a kto sa najviac zaslúžil o vypracovanie/schválenie tejto supernovely. Nuž mohlo ma napadnúť, že humbuk okolo stočených km bolo iba trápne predvolebné divadlo na ohúrenie občanov, ako pre nich politickí trafikanti tvrdo makajú.
Je smutné, že v tomto konkrétnom prípade stačilo na úspešné vyriešenie problému tak málo. Dobudúcna by sa teda zišlo dať do zákona povinnosť importérom resp. autorizovaným servisom, poskytovať na požiadanie dostupné informácie o vozidle ich značky (kľudne aj za poplatok) nielen policajtom, súdom, atď, ale aj obyčajným ľuďom. Odveci by nebola ani povinnosť KO-čiek (Kontroly Originality) preverovať – porovnávať najazdené km s dostupnými informáciami od konkrétneho importéra. Je jasné, že stáčanie km by takouto úpravou úplne nezmizlo, ale určite by na škodu nebolo a vo veľa prípadoch by citeľne pomohlo. Tých zlepšovákov „stočenej supernovely“ je samozrejme podstatne viac, otázkou je, či v našom parlamente je vôbec niekto schopný sa na problematiku pozrieť najskôr optikou bežného občana a až potom niečo naozaj účinné schváliť.
