Test Mazda 6 2,0 MZR-CD (103 kW) Wagon

Kombi verzie sú mnohým motoristom tŕňom v oku. Nie však za úžitkové vlastnosti, ale dizajn, ktorý je podľa nich len sprznený krásny sedan, z ktorého kombíky vychádzajú. Na druhej strane mi dáte určite mnohí za pravdu, že niektorí výrobcovia „kombajny“ jednoducho spraviť vedia. Myslím, že vďaka tejto 6-tke sa k nim môže zaradiť aj Mazda. Dizajn je jedna vec a samotná jazda vec druhá. Trocha predbehnem, keď poviem, že 6-tka nesklamala ani v tejto oblasti, aj keď musím dodať, že je tam jedno pomerne veľké ALE.

Interiér a exteriér

Ako už bolo v úvode naznačené, 6-tka vo verzii kombi pôsobí ladne a športovo, pričom veľmi dobre (dizajnovo nenásilne) je stvárnená aj zadná časť vozidla, ktorá býva u vozidiel kombi nezriedka terčom kritiky. Dizajnovo sa kombík od Mazdy naozaj vydaril a nebyť trocha „kolotočiarsky“ pôsobiacich zadných svetiel a strieborných rámikov predných hmloviek, dostala by za dizajn jednotku s hviezdičkou.

Otváram na pohľad robustne pôsobiace dvere a pomaly usadám do efektne vyzerajúceho sedadla. Dvere vylúdili pri zavretí celkom počúvateľné puf a ja som si začal nastavovať sedadlo do optimálnej pozície. Všetko prebiehalo hladko až do momentu, kým som nezložil slnečnú clonu, ktorá mi pri sklápaní skoro zhodila slnečné okuliare z hlavy. Tak toto súdruhovia z Hirošimy nedomysleli. Sedadlo totiž nebolo ani privysoko a ani moc blízko k volantu. Na pitie vody hoci aj z malej PET fľašky rovno zabudnite, prinízka strecha a náraz do slnečnej clony proces dopĺňania tekutín spoľahlivo znepríjemnia. Jediné riešenie je dať operadlo do tzv. gaučovej polohy, čo však nie je najoptimálnejšie riešenie. Ale späť k interiéru. Priznám sa, že po vzore exteriéru som čakal vo vnútri vozidla väčšie dizajnové divadlo. Interiér teda prekvapí pomerne konzervatívnym dizajnom, prostým akýchkoľvek výstrelkov, ktoré koniec koncov aj tak rýchlo zostarnú a veľakrát sú k ničomu. Palubná doska je vyrobená z čierneho mäkčeného plastu, príjemného na pohľad aj na dotyk. Dizajnovo dobre zvládnutý je aj stredový panel a poteší aj jeho prehľadnosť. Rovnako nesklame ani kvalita dielenského spracovania a čitateľnosť prístrojového panelu. Dojem z interiéru je teda veľmi dobrý, škoda len trocha strohého tapacírovania dverí, ktorému moc nepomáha ani na strieborno sfarbený pozdĺžny pás. Neočaria ani akosi „dorobeno“ vyzerajúce tlačidlá vyhrievania predných sedadiel v spodnej časti stredového panelu. Zato polokožené sedadlá nielen dobre vyzerajú, ale sa na nich aj veľmi dobre sedí a vďaka dobrému bočnému vedeniu nestratíte kontrolu nad svojim telom ani v ostrejších zákrutách. Osobne by som ale prijal väčší rozsah výškového nastavenia aspoň vodičovho sedadla.

Ako už bolo trocha netradične v úvode spomínané, priestorovo nie je 6-tka žiadny zázrak. Na nohy je síce priestoru relatívne dosť, problém nie je ani šírka ramien, ale ťažkosti môže spôsobiť práve výška alebo skôr „nížka“ strechy. Batožinový priestor svojimi 519 litrami síce rekordy v objeme netrhá, ale dovolím si tvrdiť, že uspokojí nároky väčšiny bežných motoristov. Po sklopení táto hodnota narastie na 1751 litrov. Samotné sklápanie sedadiel je veľmi jednoduché, poteší aj takmer rovná plocha, ktorá vznikne po sklopení, rovnako ako nízka nakladacia hrana spolu s veľkým prístupovým otvorom.

Na záver hodnotenia interiéru ešte spomeniem dva detaily, ktoré mi celkom dosť prekážali. Prvým je absencia odkladacieho priestoru v zadných dverách a najme dosť malý objem káps v predných dverách, do ktorých sa zmestia naozaj len drobnosti (na PET fľašu zabudnite) a aj tie nepríjemne trčia. Druhým detailom je zapínanie pásu. Pri jeho dočahovaní sa treba takmer celý otočiť. Čo z toho vyplýva? Ak ste zvyknutí si dávať pásy až pri spozorovaní policajnej hliadky, tak na rýchle a nepozorované zapnutie v tejto Mazde 6 zabudnite, pokiaľ nemáte zrovna 2 metre a sedadlo posunuté úplne vzadu. Vlastne mám ešte jednu pripomienku a síce oveľa menej podstatnú ako predošlé dve. Týka sa kľúčového dizajnu. Prečo tak pekné auto dostane tak obyčajný kľúč?

Audio s meničom na 6 CD, vybavené 8-mimi reproduktormi bolo v testovanej Mazde „dopované“ systémom BOSE. Nebudem výsledný zvukový prednes audia rozoberať detailne a napíšem iba dve slová. Hralo skvele. Škoda len jednoduchého a stručného displeja a taktiež menej logického ovládania (mám na mysli ovládania na volante). Napríklad prepínanie trackov (alebo palubného PC) bolo zbytočne zdĺhavé a odvádzalo pozornosť vodiča.

Motor a prevodové ústrojenstvo

Motor v testovanom vozidle je 16 ventilový dvojliter s priamym vstrekovaním paliva systémom common-rail, ktorý ponúka výkon 103 kW pri 3500 ot/min a krútiaci moment 330 Nm pri rovných 2000 otáčkach. Vybavený je časticovým filtrom DPF a spĺňa emisnú normu Euro 4. Toľko technické dáta a aká bola realita? Stručne povedané, nič moc a bez dlhšieho rozmýšľania ho môžem označiť za najslabšiu časť testovaného vozidla. Motor aj po zohriatí dával jasne najavo aké palivo spaľuje. V otáčkach pod 1500 pomerne výrazne dunel a nad hranicou 3000 ot/min zase obťažoval výraznejším hlukom. Nejedná sa síce o prejav ako za čias legendárnych TDI PD, ale mnohé konkurenčné common-railové motory majú predsa len kultivovanejší prejav. Taktiež jeho reakcie na zošliapnutie akcelerátora boli dosť mdlé a dával si načas aj v otáčkach najvyššieho krútiaceho momentu. Celkovo mi prišiel motor akýsi prispatý a pri snahe o svižnejšiu jazdu mu bolo treba poriadne šliapnuť na krk. Jazdiť s ním pod 1500 ot/min nemá zmysel, jednak sa interiérom šíri nepríjemný hluk, ale hlavne takmer neťahá. Nad touto hranicou sa motor začína pozvoľne prebúdzať a pocitového, nie však príliš výrazného vrcholu dosahuje okolo hranice 2000 ot/min. V tomto tempe  motor pokračuje až k hranici 4000 ot/min, po prekročení ktorej nastáva pozvoľný pokles. Nad hranicou 4500 ot/min už motor iba nepríjemne hučí, takmer neťahá a tesne pod hranicou 5000 mu obmedzovač vystavuje nekompromisné STOP.

Aby nebolo negatív dosť, ešte je na rade spotreba. Práve tá je mnohokrát to správne zaklínadlo, ktoré dokáže umlčať kritiku na nepresvedčivý jazdný prejav alebo nadmerný hluk, ako sa neraz stalo v prípade dnes už legendárnych motorov 1,9 TDI. Bohužiaľ, ani tá nebola v testovanej Mazde nijak oslnivá. Priemer na úrovni 7,7 litra sa totiž podobá skôr na spotrebu moderného benzínového dvojlitra, ako úsporného dieselového motora.

Úplne iná pesnička je radenie prevodových stupňov. To bolo naozaj športovo poňaté, teda krátke, presné a možno až mierne drsné pre niektorých komfortom zhýčkaných motoristov. Prečo mierne drsné? Radiaca páka totiž dávala pocit, že naozaj niečo preraďujete a pocit drsnosti dodávala aj trocha ťažšie idúca a ostrejšie zaberajúca spojka, ktorá začína zaberať v spodnej časti dráhy spojkového pedálu. Mne však takéto radenie rýchlostí vyhovovalo. Aj samotné sprevodovanie sa javilo na prvý pohľad v poriadku, vrátane palivo šetriacej dlhej šestky. Škoda, že realita bola iná a dlhá šestka naplno odhalila výkonový „potenciál“ motora. Motor napriek dobre zvolenému ekonomickému odstupňovaniu šiesteho stupňa, papierovým dostatkom koní a krútiaceho momentu, len veľmi neochotne zrýchľoval a takmer pri každom predbiehaní som z bezpečnostného hľadiska radšej podradil na nižší prevodový stupeň.

Podvozok, brzdy a riadenie

Jazda v testovanej Mazde bola skutočná zábava a nebyť trocha prispatého motora, tak napíšem, že som si ju aj užíval. Jazda s Mazdou prináša dnes už pomerne zriedkavú radosť, pričom po chvíli šantenia si vodič ani neuvedomí hmotnosť a veľkosť svojho vozidla. Podvozok sa vyznačuje skvelým držaním stopy, vozidlo je veľmi stabilné aj vo vysokých rýchlostiach, príliš ho nerozhádžu ani naše tankodromy a prekvapenie prináša aj ľahkosť s akou zvláda rýchlu jazdu kľukatými okreskami. Svoju rolu na veľmi dobrých a stabilných jazdných vlastnostiach do značnej miery zohrali príplatkové 18″ kolesá a samozrejme aj veľmi dobre odladený podvozok. Nízkoprofilové pneumatiky v súčinnosti s tuhšie nastaveným podvozkom síce  informovali posádku skoro o každej nerovnosti, ale všetko bolo v rámci komfortnej tolerancie. Dokonca aj väčšie diery zvládal podvozok bez väčších problémov, teda s minimom tupých úderov prenikajúcim do vnútra interiéru a o nejakom natriasaní posádky nemôže byť ani reč. Dobrému pocitu z jazdy napomáhalo kvalitné hlukové utlmenie a svoju rolu zohrali aj komfortné sedačky. Suma sumárum, aj s použitím 18″ kolies sa dá v prípade testovanej Mazdy 6 hovoriť o dostatočnom komforte. To málo nekomfortného čo zostalo, športovejšie zameraní vodiči radi odpustia, pretože s Mazdou sa jazdí naozaj výborne.

Skvelému podvozku sekunduje aj skvelé riadenie. Síce má trocha väčší priemer otáčania (rajd) a taktiež v nižších rýchlostiach treba na točenie vynaložiť troška viac sily, ale sprostredkováva veľmi dobrý kontakt s vozovkou, je presné, dostatočne strmé a cez dobre tvarovaný a „koškou“ obšitý volant dáva pocit naozajstnej kontroly nad vozidlom.

S chválou ešte pokračujem, pretože brzdy si ju tiež zaslúžia. Boli pocitovo veľmi účinné, zaberali zostra a nevykazovali žiadne známky únavy aj po opakovanom intenzívnom brzdení.

Celkové hodnotenie, čo na to Autorubik

Mazda 6 II. generácie v prevedení kombi je športovo poňaté vozidlo, s ktorým si nejeden hravejší motorista príde na svoje. Nie však s týmto motorom, ktorý nie je ani tichý, ani výkonný a taktiež ani príliš úsporný. Na bežné jazdenie samozrejme bohato postačuje, ale k jazdne tak skvelému podvozku by sa predsa len zišiel lepší spoluhráč. Mazdu 6 by som odporučil športovejšie zameraným motoristom, ktorí si jazdu vychutnávajú a nevadia im „detaily“ ako menej priestoru nad hlavou, malé (žiadne) kapsy vo dverách alebo trocha zložitejšie ovládanie na volante. Určite by som ale odporučil inú motorizáciu. Či bol lenivší a smädnejší iba tento kus netuším, ale na fórach som sa dočítal, že podobných skúseností bolo viac a vraj pomôže preprogramovanie ECU, keďže na vine je vraj zle odladená spolupráca s DPF filtrom. Na záver ešte dodám, že vozidlo malo necelé tri roky, na konci testu najazdených cca 45 000 km a nevykazovalo žiadnu poruchu.

Cena vozidla v čase testovania: 17 000 €.

[AdvantagesAndDisadvantages]

Prednosti a nedostatky

Motory